Pekinský palácový psík
PEKINSKÝ PALÁCOVÝ PSÍK
Pôvod: Starobylý. Jeho predkov, tzv. levie psy, na dvoroch čínskych cisárov chovali už v 6. storočí nášho letopočtu. Ich chov bol vyhradený iba členom panovníckeho rodu, obmedzoval sa na areál Zakázaného mesta a bol podriadený prísnym regulám. Prvé pekinské palácové psíky sa dostali do Európy až po vpáde britských vojakov do Pekingu roku 1860. Hneď vzbudili pozornosť a britskí chovatelia ich postupne pretvorili do dnešnej vysoko prešľachtenej podoby.
Popis: Malý, avšak zdatný pes s bohatou srstou, obdĺžnikového telesného rámca. Hlava veľká, široká, s guľatou lebkou a plochou ňucháčovou partiou, tvorenou krátkym a širokým nosom, posadeným medzi očami. Oči veľké, tmavé, guľaté a iskrivé. Uši v tvare srdca, nasadené v línii lebečnej dutiny, priliehajú k tvári, s bohatou srstou. Krk krátky a mocný. Predné nohy krátke a hrubé, zadné slabšie, ale pevné, s veľkými plochými labkami. Pohyb pomalý a valivý. Chvost vysoko nasadený, nesený hore cez zadok. Srsť dlhá, rovná, s bohatou hrivou. Farba: Všetky farby a fľaky okrem pečeňovej a albinizmu. Veľkosť: Kohútiková výška 15-23 cm, hmotnosť do 5 kg.
Charakteristika: Hrdý a sebavedomý pes s pokojným vystupovaním, ktorý si od cudzích rudí vždy udržiava odstup. Nevie, čo je strach. Hoci nie je útočný, od nikoho nič nestrp(. V kruhu rodiny maznavý a bezhranične oddaný.
Zvláštne nároky: Bohatá srsť vyžaduje každodenné kefovanie a prečesávanie. Zle znáša vyššie teploty. Uspokoja ho kratšie prechádzky. Žiada si citlivý prístup bez akéhokoľvek drilu.
Využitie: Spoločenský pes, dobrý strážca.
Výskyt: Trvalo obľúbený spoločenský pes.
Možná zámena: S tibetským španielom, ktorý má menej srsti, dlhší ňucháč aj nohy a je výrazne pohyblivejší a živší.
