Juhoruský ovčiak
JUHORUSKÝ OVČIAK
Pôvod: Ázijský, zabýval sa v južných oblastiach Ruska a na Ukrajine, v Kazachstane, na Kryme a na Kaukaze. Na jeho formovaní údajne mali podiel aj pastierske psy zo Španielska, ktoré ta boli dovezené súčasne s novým ovčím plemenom merino. Vo svojej vlasti sa dlho rozvíjal v izolácii, a tak sa zachoval v relatívne prírodnej forme. Uznaný FCI bol až nedávno.
Popis: Pomerne veľký, silný a mocný pes obdĺžnikového formátu, s dlhšou srstou, ktorá pokrýva celý povrch tela, vrátane tvarovej partie. Malé uši splývajú so srstou. Telo suché, tvrdé, svalnaté a kostnaté. Chvost zvesený a dlhý, siaha až po priehlavkový kĺb a na konci je skrútený. Srsť nie je taká dlhá ako má bobtail (požadovaná dĺžka 10-15 cm), drsná a mierne zvlnená. Farba čisto biela alebo biela so žltkastými alebo sivastými škvrnami, sivá. Veľkosť: Psy vyššie ako 65 cm, suky vyššie ako 62 cm.
Charakteristika: Napriek vonkajšej podobnosti juhoruský ovčiak nemá v sebe nič z bobtailovej dobromyseľnosti. Je to mimoriadne ostrý pes so sklonom k agresivite a čas to s nečakanými reakciami. Ak sa cíti ohrozený, bez váhania útočí prvý. K cudzím ľuďom je veľmi nedôverčivý. Vzhľadom na extrémne podmienky a klímu, v ktorých bol nútený žiť vo svojej vlasti, vyvinul sa na mimoriadne otužilé, odolné a životaschopné plemeno.
Zvláštne nároky: Vhodný iba pre skúsených kynológov. Pánovi je bezhranične oddaný; vernosť jednému človeku vraj bola na prekážku pri jeho uplatnení v armáde. Mal by sa chovať celoročne vonku na rozľahlom pozemku. Srsť si žiada pravidelnú starostlivosť.
Využitie: Spoľahlivý, prípadným votrelcom nebezpečný strážca.
Výskyt: Hoci ho do Európy doviezli až prednedávnom, u nás sa pomerne rýchlo šíri.
Možná zámena: S bobtailom, od ktorého sa odlišuje dlhým chlpatým chvostom aj celkove kratšou a drsnejšou srstou.
